Kávové dobrodružstvo

Tak a je koniec. Včera odišla naša pražička. Po piatich rokoch, niekoľkých tonách vypraženej kávy a verím, že aj mnohých spokojných kávopičov a kávopičiek. Tento článok nebude o ľútosti. Som rád, že sme sa pohli. Nápad pražiť kávu, mať remeslo a skúsiť aj podnikanie neľutujem. Nebolo to ale to pravé, a preto bol čas prenechať to druhým. Naša pražička Besca 5kg poputuje až do Španielska a dúfam, že na nej nebudú robiť moc tmavé smažky, ako oni ľúbia. Pozrime sa teda, ako to začalo, išlo a skončilo. Možno ako moja skúsenosť s podnikaním, osobný rozvoj a aj financie.

Covidový začiatok

V čase lockdownov si ľudia vymysleli všeličo. Nuda v Brne, čas doma a nejaké peniaze na účte nás nakopli, že šak môžeme pražiť kávu. Dobrú kávu sme si hľadali už roky, radi sme testovali a aj mali chuť skúsiť niečo nové. Nakontaktovali sme sa na veľmi šikovného chalana, trocha poplánovali, porozmýšlali, pospájali koncepty a kúpili stroj z Turecka na praženie 5kg kávy na jednú „várku“. Investícia prevyšujúca 10 000€. Mali sme spoľahlivý zdroj zeleného zrna, rozbehli grafiku, kúpili obaly a išlo to. Najprv po kamarátoch, potom oficiálne, cez novo založenú „sro“. Pridali sme aj kaviarne, ktoré chceli kvalitnú kávu a nežobrali o kávovar a mlynčeky. Rozbehli sme celkom pekné množstvo praženia za mesiac s tým, že mi stačilo pražiť jeden deň do týždňa, niekoľko hodín.

Chceli sme si nájsť aj nejaký priestor, kde by sme spojili pražiareň s mini kaviarňou, no po návšteve hygieny sme si to rozmysleli. Absolútna neznalosť procesu praženia kávy a trvanie na poučkových nariadeniach o jednosmernej prevádzke nebolo také ľahké splniť. Všetko zabila otázka, ako budeme tú pražičku čistiť z vnútra. No bol som ticho a pri ďalšej požiadavke na samostatnú miestnosť na sklad na obaly (čo bolo pre nás asi 200 ks sáčkov) som už chytil kľučku a zamával na pozdrav. Prvá prekážka. Keď som si spočítal investíciu, aby som „uspokojil“ hygienu, zistil som, že by som musel ísť na cene kávy o 20% viac, len preto, aby som to mal aj s kaviarňou. Ďalej len dve poznámky. Prvá, že keby sa hygiena zaujímala o to ako by sa to dalo, aby sme to mali aj my ok a dodržali aj všetky predpisy, išlo by to oveľa jednoduchšie. A druhá, keď sa po nejakom čase otvorila v okolí iná pražiareň, tieto „nariadenia“, aké som dostal ja, neboli moc dodržané. Umenie podnikať.

Držali sme sa pri zemi

Praženie začalo ako hobby. A tak sme to aj ďalej držali. Mali sme dobré referencie aj ponuky skúsiť expandovať, no viete ako to je. Bolo treba zainvestovať, a nie len peniaze, ale aj čas, a to sme moc nechceli. Takto nám to vyhovovalo. Postupne sa to začalo lámať, keď si naše prosocialistické zlodejské vlády začali vymýšlať nové licencie, dph a neviem čo. Z hobby sa stalo postupné dotovanie biznisu. No a zabilo to zdraženie kávy. Na predstavu, keď som kupoval kilo obyč Brazílie za 4,5€, zrazu to bolo 8,5€. Ale nechcel som toľko dvíhať ceny. Bolo mi ľúto, keď si ľudia povedali, že môžu ušetriť 5-7€ a radšej si kúpiť smažku z Metra. Lebo ten rozdiel je obrovský. A to nie len pri mojej káve, ale pri každom pražiarovi. Aj tá najlacnejšia káva od remeselného pražiara je lepšia ako smažka zo supermarketu s celebritnou reklamou.

Asi tu niekde som začal uvažovať, že to zavriem. Mal som peniaze na to, aby som to rozbehol vo veľkom. Postaviť vlastnú halu na praženie, otvoriť kaviareň, zamestnať ľudí. No každý, kto podniká na Slovensku v gastre má u mňa neskutočný obdiv. Neustále dusenie malého biznisu novými daňami a byrokraciou nepomáha. A povedzme úprime, Slováci nie sú moc vďačný národ. Ufrfľaní zákazníci pozerajúci len na cenu odradia nejedného podnikateľa. Keď k tomu pridáme ďalšie priepaste, do ktorých nás ťahá naša vládna „šľachta“, povedal som si koniec. Nebudem to rozbiehať ďalej. Možno zbabelé, ale podľa mňa dobré rozhodnutie. Ak ste čakali nejaký napínavejši príbeh, sorry. Bol tu nápad, kapitál, išlo to, no chýbala motivácia.

Čo nás to naučilo?

Obdivovať podnikateľov a najmä v gastro ešte viac. Každý, kto dnes na Slovensku reprezentuje malé podnikanie je pre mňa hrdina. Denne bojovať so štátom, zákazníkmi a ešte mať silu ísť ďalej.
Slovenské podnikateľské prostredie je otroctvo. Keď som skúmal, ako sa podniká inde, nechápem to. Necháme sa okrádať a financovať MDŽ predvolebné akcie a zlodejinu v obstarávaniach z našich vreciek. To Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo…
Dobrý produkt neznamená dobrého zákazníka. Aj keď som si myslel, že keď budem držať kvalitu a robiť poctivú kávu, stále sa našla približne tretina zákazníkov, ktorí si to nevedeli spočítať. Slovenský spotrebiteľ má až príliš hlboko zakorenenú potrebu najnižšej ceny na úkor kvality. Aj keď ide o niečo, čo kupuje pre seba. „Hlavne ať je to levný.“ A je toho moc. Pocit nedostatku počas 40 rokov komunistickej diktatúry je stále cítiť v našom nákupnom správaní.
Že sa stále nájdu ľudia, ktorí sú hodní svojho slova. Mal som možnosť spolupracovať s ľuďmi, ktorí dodržali „gentlemanskú“ dohodu. Ktorí nepotrebovali pripomínať splatnosti faktúr a ocenili rovnaké správanie. Stále je ich dosť.

No a to je všetko v krátkosti. Bolo veľa skúseností, o ktorých by sa dalo písať. To naj som si ale nechal na záver. Ak uvažuješ nad nejakým podnikaním, plánom alebo zámerom, vec, že je to len o tebe. Ja som sa naučil pražiť kávu od nuly. A robil som to naozaj dobre – iní povedali. S neskutočným množstvom informácií na internete a s AI môžeš robiť takmer čokoľvek. Nepotrebuješ na to školy a papiere. Ak vidíš zmysel vo svojom nápade a motivácia ťa ženie k učeniu, choď do toho. Dobrá cesta je hodnotnejšia, aj keď v cieli skončíš tam, kde si začal.